Grosser Wiesbachhorn, 3564m

V roku 1973 mal môj partner Edy Sliva dobrú ideu raz zase aj niečo iné robiť ako liezť. Rozšírená je taká mienka, že sa nemajú jablká s hruškami porovnávať, ale ja to napriek tomu spravím, aby sa tie diferencie lepšie rozoznali. Tak tentokrát robíme niečo bez kladiva a skôb. Dimenzie tých kopcov, ktoré som počas mojej mladosti na Slovensku vyliezol, sú veľmi odlišné oproti kopcom v Alpách. Liezť je jedna vec a vysokohorská túra zase iná.

Vysoké Tatry túto možnosť neposkytujú a Nízke Tatry dosahujú výšky len okolo 2000m. A preto je už jedna túra okolo 3500m niečo zvláštne, myslím teda pre Tatranca. Predsa je to len o 1000m vyššie ako náš Gerlach.

Vyrážame z Mníchova a cez Zell am See prichádzame do Kaprunu. Na parkovisku stoja stovky áut a autobusov, tá priehrada láka veľa turistov. Nastúpime do miestneho autobusu, ktorý nás dovezie k obrovskému výťahu a ten nás vyvezie hore k priehrade. Cestou k výstupu musíme prejsť betónový múr priehrady na druhú stranu, pod kopec.

Sme na Moserboden, 2000m vysoko a náš cieľ leží asi 1600m nad nami. Už dávno vidíme serpentíny, smerujúce hore k chate, a nie je nám do smiechu, lebo vieme, že po túre musíme po nich aj zostúpiť. No ale taký je osud. Viď obrázok:

Nasledujúci úsek na chatu je už sám osebe dobrá túra, tam hore sú totiž naše postele. O celých 800m vyššie, po nekonečných serpentínach. Tu je pohľad na celú túru:

Tá chata robí dojem väčšieho salaša a má dnu naozaj takzvané „postele“. Nám je to jedno, nechceme ju kúpiť, len tu raz prespať. Dostaneme dokonca vo veľkom hrnci navarený guľáš s veľa zemiakmi v ňom, aj chleba k tomu. Dáme si po pive a svet je zase v poriadku. Ide sa chrápať, doslova. Obrázok salaš:

Ráno vstávame všetci naraz, lebo máme len jeden cieľ a to Wiesbachhorn, 3564m vysoký. Máme pred sebou 750 výškových metrov a v tejto výške sa už človek potí trošku viacej ako dole. Keď všetci ašpiranti na výstup naraz vstávajú, vzniknú aj takzvané vedľajšie efekty, ktoré každý horolezec pozná. Všetci chcú ísť naraz na záchod a keďže to nejde, vidieť po ceste ako tú vec doháňajú. Ale je to biologicky odbúrateľné. Umývať sa môžu tiež len zo traja, tak vonku snehom. Horúca voda na čaj na túru je tu, ale všetci chcú na raňajky ešte aj kávu a čaj, tak sú deficity. To je ale každodenný problém chatára, s tým musí žiť.

Nie sme naozaj prví, ktorí stúpajú hore, ten chodník je vybehaný a dobre viditeľný. Len jeden hrebeň, jedným smerom k Wiesbachhornu. Najprv cez Fochezkopf 1, je to dokonca zaistené, potom Fochezkopf 2, všetko pohodlné stúpanie. Za tým už vidíme pekný, dlhý hrebeň Kaindl, ktorý končí strmým výstupom k vrcholu. Samota je tu neznámy pojem, tú ideu ísť sem malo ešte mnoho priateľov hôr. Tu je Fochezkopf 2:

Aby sme sa hore vyhli tej mase, máme v pláne odbočiť z Kaindlgratu doľava a vystúpiť na mačkách strmou firnovou stenou na vrchol. Tento úsek dal túre aspoň trochu športový charakter, ale ani tu sme neboli sami.

Tak robíme pauzu, jeme, pijeme, máme krásny výhľad na okolité vrchy okolo Glocknera, ale nemôžeme tu ostať večne a aj tak sa tešíme na tých 150 v.m, lebo to je to najkrajšie, čo tento kopec ponúka. Tu je vrchol a stena:

Tak sa naviažeme a s cepínom na krátkom lane traverzujeme, až sme senkrechtne pod vrcholom a tu už treba len stúpať hore. Strieda sa tvrdý firn s troškou ľadu, železá držia, sneh sa nelepí, čo chceme viacej? Ale je to kríž s tým vrcholovým krížom, tu končia všetky túry z okolia a naša tiež. Cítim sa ako dole na chate – tí istí ľudia, tie isté tváre, tak sa zdravíme a cítiť aj ten istý smrad po šnapse. Tu je Edy v stene:

Tá vrcholová etapa bola najkrajšia, teraz je strašné to, že odtiaľto sa musí aj zostúpiť. Ten zostup je strašne dlhý a dobrý len na ničenie kolien. Schádzame normálkou, vyšliapaná cesta ako po procesii a pred chatou pribudli aj výletníci zdola. Stačíme si dať len párky a fľašu „Almdúdleru“ a tie strašné serpentíny mi pripomínajú Svišťovku. 

Čakáme na výťah a bol by som schopný zaspať postojačky keď sadáme do auta, tak si dáme 20 minút spánku, aby Edy nezaspal za volantom. Cez Pass Thurn a Kitzbühel sa ide domov, vystupujeme s ťažkými nohami. Tak vďaka Edy, že si ma zobral na túto túru, bolo pekne. Chvalabohu mám tú náturu, že som spokojný keď som v krásnej prírode, nemusia to byť slávne steny.

Jano Banko