Na výlete v Matschertali

Južné Tirolsko je hornatá krajina, kam sa človek pozrie samé kopce. Pre doliny tu veľa miesta nezvýšilo. Úrodnej pôdy je málo a na nej sú takmer všade jablkové sady - Slovákom tak veľmi známe. Ale poďme do hôr - najvyššie vrcholy horských hrebeňov siahajú takmer všade nad 3000 metrov a tak sa jedným z vedľajších produktov môjho pobytu stala nová vášeň "Racolta di Cime" - zbieranie vrcholov, pokiaľ možno - nad tritisíc metrov.

          Dolina Matschertal sa nachádza na sever od údolia Vinschgau (Val Venosta). Odbočka do nej je poniže mestečka Mals. Mojím cieľom sa toto miesto stalo hlavne preto, aby som si obzrel nástup na plánovanú zimnú túru na Weisskugel (Pala Bianca),ale samozrejme som chcel využiť voľný čas na nejaké nové trojtisícovky do zbierky. Auto som nechal pri hotelíku Glieshof a odtiaľ som sa vydal peši do doliny Upital. Síce kvalitnou, ale strmou cestou som rýchlo nabral výšku. Dobre, že som upustil od pôvodného nápadu ísť začiatok výšľapu na bicykli, po takej strmej ceste by to nemalo veľký zmysel.

          Prešiel som okolo hospodárstva venujúceho sa aj agroturistike a rýchlym krokom som zamieril hore. Pri jazere značka skončila a to ma prinútilo vytiahnuť prvý raz mapu. Hneď som videl, že som zišiel zo správneho smeru. Vzhľadom na trávnatý povrch spasenej trávy som však nemal problém vybrať sa správnym smerom aj bez chodníka. Výstup na Upikopf (3175) je na mape vyznačený prerušovanými červenými bodkami - čoskoro som zistil, že tu vlastne žiadny chodník nie je. Jednoducho to znamená "Choď si ako chceš!" Ja som teda za chodníkom veľmi nesmútil a namieril si to pohyblivou suťou rovno hore na vrchol. Mohol som len spokojne konštatovať že vďaka paličkám a už rokmi vycibrenej palicovej technike som nemal žiaden problém a za chvíľu som bol na vrchole.

          Vychutnal som si výhľady na Weisskugel, ale plánovaný obed som odložil na neskôr. Počasie sa tvárilo akoby malo začať pršať. Urobil som zopár fotiek a rýchlo som vyrazil na ďalší kopec - Hochalt (3285). Tentoraz bol výstup podstatne technickejší. Hlavnou úlohou bolo neskotúľať sa s nejakým voľným šutrom dole do doliny - a voľné boli veru všetky.

          Pod kľúčovým miestom som odložil paličky a v závere som miestami musel používať všetky štyri končatiny. Trochu ma prekvapilo, že tu nebolo žiadne značenie, dokonca ani skalní mužíci. Vychutnal som si ozajstnú VHT - vysokohorskú turistiku v neznámom a neoznačenom teréne.

          Od Upialmu som už nestretol ani človiečika. Vo vrcholovej knižke na Hochalte síce v ten deň jeden zapísaný bol, ale ja som bol na vrchole asi o piatej večer. Vzhľadom na pokročilý čas, stále hroziaci dážď a nie najpríjemnejšiu teplotu som obed zase odložil a začal zostupovať.

          Zostup som si skrátil suťovým žlabom, ktorým som to strihol rovno dole. Kamene sa kotúľali popri mne dole a ja som si vyskúšal dokonca aj jazdu na "Steinboarde", ako som nazval skalnú dosku. Zostup prebehol rýchlo a znovu som si vynachválil paličky. Tých zopár škrabancov a modrín na nohách od všade poletujúcich kameňov akosi patrí k tomu.

          Nad Upialmom som sa usalašil na peknej vyhliadke a o šiestej som vytiahol konečne obed. Teraz som sa mohol bez stresu najesť. Už som sa nemusel báť, ako budem zostupovať v prípadnom daždi. A len čo som dojedol začalo pršať. To mi však už nepokazilo príjemný pocit z poobedňajšej túry a dvoch nových "Trojek" do mojej zbierky.

M.Bartoň