Skialp: Piz Bernina 4049m. a Piz Palú 3900m.

 Piz Bernina 4049m - úryvok zo skialpového sprievodcu:

"Tento pyšný a  najvyšší vrchol Graubundenu a zároveň jediná štvortisícovka býva navštevovaná aj v zime skúsenými skialpinistami. Popri dobrých snehových podmienkach a stabilnom počasí je potrebné na túto túru mať aj horolezecké skúsenosti, výbornú kondíciu a adekvátny výstroj. Táto túra je dlhá, prípadné prenocovanie na chate Marco e Rosa (zatvorená, winterraum zle vybavený) nie je bez rizika. Pri náhlom zhoršení počasia sa môže chata premeniť na pascu, v zlom počasí sa dole nedostanete. Prekonanie ľadovcových zlomov v takzvanom Buuchu je veľmi ťažké, v žiadnom prípade nepodceňujte možný pád kamenia a ľadu v tejto oblasti. Relatívne bezpečný výstup cez Fortezzu a terasu Bellavisty je možný, ale s veľkou časovou stratou..."

Švajčiarsky skialpinistický sprievodca udáva dva možné smery zimného lyžiarskeho výstupu na Berninu. Jeden začína na chate Boval a vedie cez spomínaný Buuch, ľadovcový zlom pod Berninou. Ten druhý štartuje na Diavolezze, čo je horná stanica lanovky, ktorá je zároveň aj luxusnou horskou chatou. Ten vedie bezpečnejším hrebeňom Fortezza.  V oboch prípadoch časový údaj výstupu v sprievodcovi dosahuje 6 hodín. Možnosť štartovať z Morteratschu sa ani nespomína...

Na túto túru som sa teoreticky pripravoval už od leta. Zbieral som informácie, trasu sa mi podarilo v lete pozorovať aj z vrcholov Berniny a Palú. Uvažoval som nad viacerými kombináciami, rozhodnúť mali podmienky. Pre prvý raz v tejto ľadovcovej oblasti som samozrejme zvolil ten najbezpečnejší variant - Fortezzagrat. 

10.03.2014 prišiel môj deň a ja som vyrazil od auta na parkovisku pri vlakovej stanici Morteratsch o 7:30. Po upravovanom turistickom chodníku som sa dostal na pásoch k ľadovcu. Náučný chodník pekne znázorňuje, ako rýchlo ľadovec ustupoval.

Z Diavolezzy vedie dole ľadovcom neupravovaný frírajdový zjazd, označený tyčami. Vzhľadom na už pár dní trvajúce pekné počasie je to tu pojazdené a ja stúpam hore po ujazdenej zjazdovke. Pozorujem stopy vedúce z Buuchu a aj stopy z Fortezzy. Nakoniec sa rozhodnem obísť Fortezzu zľava a využiť mierne a pohodlné stúpanie ľadovcom. Aj slnko, na ktoré sa takto dostávam oveľa skôr, tu zohralo svoju úlohu.

Na plató pod Piz Palú sa po chvíli prešliapávania stopy dostávam na vyšliapanú diaľnicu vedúcu smerom na Fortezzu. Napojím sa na ňu a hore na hrebeni si po dvoch a pol hodinách šliapania na slnku doprajem prvú pauzu.

Pokračujem ďalej po hrebeni, až po skalný hrebeň. V lete sa postupuje ním, obtiažnosť cca 2+. Stopy pod skalami však odbočujú doprava - strmým traverzom a zjazdom na pásoch sa dostávam pod ľadovcový kuloár. Ten je vďaka množstvu snehu v strede zjazdný a dá sa ním dokonca vyjsť aj hore na pásoch. Počas tohto výšľapu prechádzam po niekoľkých zasnežených trhlinách. V závere stopa traverzuje vľavo, obíde trhliny a zatočí doprava na traverz Bellavisty. Sneh je vyfúkaný od silného vetra do známych vlniek. Je tvrdo a stopa sa začína strácať.

Pri hľadaní správneho smeru sa ocitám chvíľu dokonca na okraji séraku, hneď však utekám späť hore do bezpečnej vzdialenosti. Nechcel by som sa tu ocitnúť v zlej viditeľnosti. Našťastie je už pár dní stabilné počasie. Nachádzam stopu, teda len nepatrné zárezy v tvrdom snehu, a traverzujem po nej. Neviem či je správna a z traverzu nevidieť smerom dole. Traverzujem na pásoch ľadový svah, beriem cepín do ruky. Nasleduje adrenalínový zjazd  na pásoch a dostávam sa na biele plató. Som z traverzu preč, bola to správna stopa.

Už zhora som videl na bielom plató otvorenú trhlinu. Staršia stopa si to mieri rovno k nej, na moje veľké prekvapenie trhlina vedie krížom cez starú stopu! Zastavujem a rozmýšľam čo teraz, až po chvíli obchádzam trhlinu a snažím sa ísť lyžami kolmo na ňu. Prechádzam a pokračujem ďalej po stope. Vedie pomedzi séraky. Nezdá sa mi to, ale stopa je stopa... 

Prichádzam do sedla pod Berninou. Traverz ľadovcom sa podaril. Cesta naspäť už nebude neznáma... Zjazd na pásoch po ufúkaných vlnkách. Povrch tvorí ľadová rašpľa. Až neskôr zisťujem, že som tu dosť blbo natrhol pás.

V ľadovom vetre vystupujem po vyfúkaných vlnách ku skidepu pod Spalagratom. Dnes nie som určite fit. Ani nemám byť prečo po tom čo som absolvoval predošlé dva mesiace. Skidepo. Je zu závetrie, čiže aj stopy zostali. Občerstvovacia pauza. Mám litrovú termosku + vyše litra ďalších tekutín. Po pauze v závetrí sa cítim lepšie. Lyže aj s termoskou nechávam v "depe" a s mačkami na nohách a paličkami v rukách vystupujem ku hrebeňu. Stopa je dobre prešliapaná. Cez víkend tu bolo zopár ľudí.

Vychádzam na Spallagrat a hneď nasleduje kľúčové miesto. Jedna platňa, tak za tri. Je exponovaná, chyba je vylúčená. Leziem preto opatrne, kladiem mačky na skalu a hľadám čo najlepšie chyty. Je to pár ľahkých krokov, poriadne si to obzerám, budem to musieť zliezť aj dole. Nad platňou sú umiestnené kvalitné zlaňáky, ja dnes lano nemám. 

Po tomto úseku prichádzam pod skalu, na ktorej vidím istenia. V lete sa pravdepodobne lezie po nej, v zime sa dá po snehu pekne traverznúť. Je tu stopa, a tak s paličkami v rukách traverzujem, až sa napojím o kus ďalej opäť na hrebeň. Niekde v týcho miestach končí západná stena. Snehovo-ľadové pole končí asi 20 metrov pod hrebeňom. Pozerám si skalný úsek, ako to len vyzerá...

Ďalej už stopa vedie po hrebeni, ľahko až na vrchol. 

Vychutnávam si prvú zimnú štvorku. Na rozdiel od letných pokusov na Biancu sa mi to teraz podarilo na prvý raz. Vybral som si ten správny deň :)

Od auta až na vrchol mi to trvalo vrátane prestávok 5:45 hod. Počas výstupu na vrchol som nastúpal 2440 v.m., čo sa nezdá až tak veľa. Iróniou je, že práve tie ľadové traverzy a krkolomné zjazdy na pásoch ma stáli najviac síl. Rovnako aj zjazd po betónových vlnkách nebol zadarmo. (Pri návrate som pridal ešte + 400 v.m.)

Po návrate z vrcholu do skidepa sa rozhodujem čo ďalej. Rovno dole sa nechystám. Aj keď väčšina by sa uspokojila s pekným vrcholom, ja mám na dnes ešte ďalšie plány. Vzhľadom na pokročilý čas aj únavu a aj nepriaznivé snehové podmienky vo výškach ich ale musím zredukovať.

Rozhodujem sa preto pre návrat cez Piz Palú. Čaká ma návrat cez Bellavistu, neznáme sedlo a výstup na hrebeň dvojvrcholu Palú. Prechod po ňom a zlyžovanie (pre mňa už z leta známeho) ľadovca. Viem, že tam bude veľa stôp, rovnako je mi jasné aj to, že o piatej večer už tam nebude ani nohy.

Pri návrate prechádzam snehový most ponad trhlinu s čakanom v ruke. Stúpanie na Bellavistu a ľadový traverz už idem s haršajzňami. Traverzujem ponad Fortezzu do sedla tiež s názvom Bellavista, ale nastúpam príliš vysoko. Zjazdujem dole na pásoch traverzami... Prechádzam sedlom na biele plató pod Palú. Nádherné výhľady na Piz Zupó a dole do Talianska. Na hrebeň medzi Spinasom a Palú idem chvíľu aj peši, je tu stopa, mačky netreba.

Pauzu si dávam ešte hodne ďalej od vrcholu. Už z diaľky vidím ako tam fúka, a tak sa zastavím ešte v závetrí. Pri prechode hrebeňom Palú si treba dávať pozor na preveje, ale aj na vietor. Hrebeň je úzky a severná stena strmá. Som tu sám, ale o to väčší pozor si dávam. Ľudia sa často v horách dávajú opiť tým falošným pocitom bezpečia, keď sa pohybujú v spoločnosti nejakej skupinky. Práve Piz Palú pamätá na exemplárny prípad, keď sa ľudské stádo (cca 20 kusov) prechádzalo po vrcholovom preveji s pocitom bezpečia: "Však keď sa tu prechádza toľko ľudí, tak sa nemôže nič stať..." Stalo sa a ten veľký prevej sa odtrhol a aj s masou ľudí zletel do obrovskej severnej steny... (tento starý prípad mi rozprával domáci borec Giorgio)

Posledný úsek hrebeňa sa zastavujem a predsa len si obúvam mačky. Idem na istotu. Fúka silný nárazový vietor. Zbieham peši po zľadovatelom svahu do sedielka, kde je tzv. skidepo. Posledné fotky a výhľady, obujem lyže a zjazdujem dole. Nepríjemná kôra ma celkom pribrzdí, až v dolnej časti je už prašan. Zjazdujem na ľadovec, kde sa napájam na frírajdovú trať. Po nej už bezpečne až dole a potom po bežkárskej trati až k autu... Presne 2000 v.m. zjazdu.

M.Bartoň