Suldenské sny: Gran Zebrú/Königspitze 3851m. Vertical Limit

Trvalo mi to veľmi dlho (práve prebieha už moja šiesta zima v Suldene), kým som sa dostal do štádia vôbec o tom premýšľať. Tých celých voľných dní som tu mal veľmi málo a preto som sa musel naučiť využívať pomerne dlhú poobedňajšiu pauzu naplno. Čo to však znamená: "pomerne dlhá poobedňajšia pauza"?

Znamená to, že spím pár hodín denne, do roboty vstávam skoro a neskoro večer z nej prichádzam. Na nohách som v práci denne 10 a viac hodín. Čiže keď idem poobede vonku, tak k tomuto času na nohách sa pripočíta čas, strávený na lyžiach.

Našťastie už tu nie som celú sezónu, chodím len na obdobia, keď je najviac roboty - cca vždy aspoň tri týždne. Vtedy robím samozrejme bez voľna.

Prečo to všetko spomínam?? :))

Jednoducho túžba a potreba byť vonku sa pre mňa stala dôležitejšou ako fyzický oddych, moje poobedňajšie pauzy sa stali v mojom okruhu ľudí už známe... Doberali si ma často: "Tak kde si bol dnes?? Na Königspitze??!"  A ja som sa vždy len usmial a odpovedal: "Takú blbosť predsa nebudem poobede skúšať :)) večer ma čakajú moje schody v Parkhoteli..."

Toľko na úvod, aby som len v krátkosti priblížil moje pocity, keď som o pol jednej po doobedňajšej šichte zapínal lyže na parkovisku v Suldene.

V živote sa stáva, že keď sa niečomu venujete ozaj naplno a celým  svojím "ja", tak sa vám prihodí niečo podobné ako v tej rozprávke, kde sa Alica dostala za zrkadlo a otvoril sa jej čarovný rozprávkový svet. Svet, ktorý nevidel nikto iný, len ona...

Tak sa stane, že uvidíte niečo, čo iní nevidia... Tak som aj ja uvidel jedného dňa možnosť:

"Že predsa by sa to len mohlo dať!"

Šliapem po zjazdovke, nad vrcholom je mrak. Dnes to asi nepôjde, premýšľam v duchu, ale ako naprogramovaný šliapem stopou, ktorú som si včera prešiel. Prichádzam pod žľab, hore je stále mrak. Medzičas mám hodinku a pár minút. Ťažko sa rozhodujem: "Ísť smerom na Cedescpass a mať pekný deň na slnku, alebo to predsa len skúsim?"

Pri rozhodovaní mi zablúdi myšlienka na čerstvý report zo zopakovania Gipsyho prechodu. Čím všetkým museli chalani prejsť... Automaticky si to namierim do žľabu hore. Pekných dní na slniečku ešte bude.

Mrak nad vrcholom spôsobil, že je tieň a stopa je pomerne tvrdá. Obúvam mačky a nasleduje zábava hore žľabom. Včera som si to tu obzrel. Problém je, že pri lyžovaní sa stopa v úzkom žľabe zase zničí...

V strede kopca odopínam mačky a šliapem ďalej miernejším svahom na pásoch. V sedielku opäť dávam mačky a lyže idú na chrbát. Vďaka novému super batohu to ide rýchlo, nemusím ho dávať vôbec dole.

Stretávam veľkú skupinu ľudí. Pešiaci zostupujú dole, naviazaní na lane. Míňam ich na predných hrotoch ľadovým svahom. Aspoň otestujem kvalitu snehu, či sa to bude dať lyžovať. Podľa pozdravu sú to asi Rakúšania. Začujem ešte nejaké poznámky, v ktorých spomínajú nejaké komiksové postavičky, ale to už som ďaleko od nich. Pozerám hore na mrak. Budem mať dostatočnú viditeľnosť? Verím že hej.

Znovu výmena: lyže za mačky. Prichádzam pod záverečný výšvih. Tu odopínam lyže a nechávam ich v stope tak, ako som ich odopol. Kráčam rýchlo hore, ešte raz pripínam mačky. S nimi to pôjde lepšie. Stopa je dobrá, tvrdá.

Na hodinky som nepozrel už dávno.

Na vrchol dobieham, keď je tu práve hmla. Vydýchavam sa a pozerám na hodinky: 2:34, nastúpal som 1950 v.m.

Na audiencii u Kráľa: "Tak si tu a čo by si si ešte prial?!" "No predsa výhľad!" Odpovedám.

"Tu máš, ale to už ti musí stačiť!" Mrak na vrchole sa pomaly prevaľuje, až sa postupne celkom stratí.

Na vrchole som strávil asi 20 minút. Vypil som kofolu, zjedol tyčinku, vychutnal výhľady a prebehol pohľadom po kopcoch okolo...

V hlave mám už ďalší projekt... celý ho je odtiaľto vidieť, ale ten neprezradím, je ešte ukrytý za zrkadlom, v krajine zázrakov :))) Možno raz dostanem šancu a budem schopný ju využiť. Je to reálne, ale je to o triedu ťažšie ako moja doterajšia najlepšia túra v týchto horách...

V zjazde zošuchnem čo sa dá. Cez skalné prahy idem dole na mačkách. Pred pol piatou som na parkovisku. O pol šiestej už oddýchnutý a osprchovaný v robote. Tabletky proti bolesti, moje nerozlučné kamarátky, mám vo vrecku... Nakoniec to zvládnem aj bez nich.

"Prezraď, kde si dnes bol?" Naráža domáca kolegyňa na môj pripečený ksicht.

Hmm, to jej poklepanie po čele (po mojej odpovedi) asi neznamenalo ten pozdrav zo seriálu Návštevníci. Neverím že ho videla :)))) Že by to znamenalo v reči domorodcov: "Pekná túra?!"

:)))

Foto: archív, foťák som si nezobral

M.Bartoň